V regióne hornej Nitry má baníctvo dlhú tradíciu. Zamestnávalo celé generácie baníkov a dlhé desaťročia bolo nosným ekonomickým prvkom regiónu. Rôznorodosť nerastného bohatstva na Slovensku sa podpísala pod banícku tradíciu regiónu a priam ho predurčovala na ťažbu. Len keby táto činnosť nezaťažovala životné prostredie. Pritom nielen ťažba, ale aj spaľovanie uhlia kvalite miestneho životného prostredia nepomáha. Posledné roky bola ťažba v regióne hornej Nitry udržiavaná pri živote doslova len „na prístrojoch”. Teda len vďaka výraznej podpore z verejných zdrojov a ako inak, vďaka politickej lobby. Kým však vláda prijala rozhodnutie o definitívnom ukončení podpory baníctva v tomto regióne, boli zamestnanci i obyvatelia dlhodobo pripravovaní na útlm a postupné odstavenie baní. Keďže na Slovensku je veľa múdrych a šikovných ľudí, túto náročnú zmenu región úspešne zvládol. Ekonomický charakter regiónu dovolil postupne nahradiť ťažobný priemysel modernejšími odvetviami a dnes je región jedným z ekonomických levíčat v tejto našej malej hospodárskej ZOO. Horná Nitra svojou produkciou výrazne prispieva k celkovému HDP krajiny, generuje stabilné pracovné miesta a produkty odtiaľ možno právom označiť brandom svetovej kvality.
Úplne iný príbeh transformácie regiónu možno už onedlho zažijú obyvatelia Oravy a Horehronia. Bez prípravy a bez akéhokoľvek stlmenia nasledujúcich katastrofálnych ekonomických dopadov. Spoločnostiam OFZ Istebné a Slovalco Žiar nad Hronom hrozí, že po dlhých rokoch produkcie budú nútené definitívne odstaviť svoju výrobu. Vysokú pec pritom nie je možné jednoducho odstaviť a na druhý deň opätovne „škrtnúť zápalkou“ a pokračovať vo výrobe. A čo ľudia? Majú sa zamestnať vo Volkswagene, alebo nech si rovno hľadajú prácu v zahraničí? To chceme totálne vysídliť región a rozbiť rodiny? Pritom hovoríme o ľuďoch s rokmi unikátnej praxe. Treba si uvedomiť jeden podstatný fakt. Ak ich dnes „pošlete na ulicu“, akejkoľvek úvahe o reštarte hutníckej výroby je definitívne koniec. Raz a navždy!
Nie je to tak dávno, čo nám pandémia takmer zlikvidovala gastrosektor. Výrazne poškodila dodávateľské reťazce a zrazu, keď sa situácia ako tak stabilizovala, dostalo gastro ďalšiu morovú ranu. Na trhu vznikol obrovský nedostatok pracovnej sily, keďže veľká časť personálu sa z obáv o ďalší vývoj pandémie a aj vďaka nepredvídateľným opatreniam našej vlády radšej zamestnala v stabilnejších odvetviach. Obdobný postcovidový efekt zažili manažéri leteckých spoločností a letísk, keď v mene eliminácie ekonomických strát prepustili veľkú časť obslužného personálu. Nahradiť ho však nie je jednoduché, trvá to čas a stojí veľa peňazí.
Možno si položíte celkom logickú otázku. Ako je možné, že moderná, desaťročia fungujúca fabrika, produkujúca relatívne „čistý“ hliník, je v čase prudkého rozmachu automobilového priemyslu takpovediac na kolenách. Mala azda firma neschopný manažment? Bola vytunelovaná? Alebo „zahučala“ na druhotnej platobnej neschopnosti? Nie! Nič z toho sa nestalo!
Dôvody súčasného stavu sú v zásade dva. Prvým problémom Slovalca a OFZ je extrémna cena vstupu. Trhy sú bezprecedentne volatilné , čo je zapríčinené jednak infláciou vyvolanou nedávnou monetárnou politikou centrálnych bánk, a zároveň vojensko-ekonomickým konfliktom medzi Ruskou federáciou a krajinami „západu“.
Bizarný je však najmä druhý dôvod neutešenej situácie slovenských producentov. Je ním spoľahnutie sa na splnenie základnej požiadavky zo strany priemyslu, na silu ich argumentov a zdravý úsudok ľudí spravujúcich túto krajinu. Zástupcovia priemyslu dlhodobo vysvetľovali, že produkcia ich podnikov sa realizuje vo vysoko konkurenčnom trhovom prostredí za svetové ceny. Do tohto voľného trhu vstupujú aj krajiny, ktoré si nijako nectia úroveň pracovných podmienok a vplyv produkcie na životné prostredie. Výsledkom ich prístupu je nízka, vysoko konkurenčná cena výstupov. Inou skupinou na svetových trhoch sú krajiny, v ktorých síce producenti nedokážu vytvoriť produkty za „čínske ceny”, no ich vlády sú schopné výrazne dotovať produkciu, podporovať export a obmedzovať import. Treťou, smutnou skupinou sú naše podniky. Zošnurované slovenskou legislatívou a pravidlami, ktoré sú často „pápežskejšie ako samotný pápež“.
Slovalco je najväčším odberateľom elektriny na Slovensku. Má 266 elektrických pecí. Ak by bežali na plný výkon, minuli by 8% spotreby elektriny celej krajiny. Akékoľvek, aj centové zvýšenie ceny za elektrinu pre nich znamená miliónové dodatočné náklady. Tak len pre predstavu – na výrobu jednej tony hliníka potrebuje fabrika 13 MWh elektrickej energie. Ak to vynásobíme súčasnou trhovou cenou 370 Eur za MWh, tak len cena tohto vstupu do výroby jednej tony hliníka predstavuje 4810 Eur. Odberatelia však majú strop 2500 dolárov za tonu. Samozrejme aj vrátane marže dodávateľa.
Akokoľvek sa cena elektrickej energie odvíja od externých faktorov (od ceny plynu, počasia, sezonality), pravdou je, že jej významná časť, takzvané distribučné poplatky, je určená rýdzo administratívne. Požiadavkou priemyslu bolo odbúrať z kalkulačného vzorca premenné, ktoré umelo navyšujú už beztak vysokú koncovú cenu. Politici naprieč celým politickým spektrom svoju úlohu zvládli bravúrne. Vypočuli si argumenty, pokývali hlavou a sľúbili, že sa problémom budú zaoberať. Nie za posledných 6 mesiacov. Toto sa deje roky rokúce. Včera to pritom bola len otázka vzorca výpočtu cien energie. Dnes je už nutné baviť sa aj o miliarde v envirofonde.
Minister Budaj absolútne netuší o čom je reč a iba sa snaží o odklonenie problému na rezort hospodárstva. Sulík (ktorý „zablokoval“ 700 miliónovú návratnú pomoc pre Grécko, aby sme ju napriek tomu poskytli, aj s bonusom vo forme ekonomického a spoločenského rozvrátenia krajiny), bol pôvodne zástancom filozofie, že producenti pretavia vyššie ceny vstupov do cien produktov a tak by pomoc nemali potrebovať. Jasné, poďme na svetové trhy s cenou dvakrát vyššou než konkurencia. To budú od nás všetci nakupovať ako diví! Teraz sa zobudil a z blokovania pomoci obvinil protischránkového bojovníka Matoviča, ktorý pomoc spoločnosti spájanej s Haščákom rezolútne odmieta (významným akcionárom Slovalca je totiž finančná skupina PENTA). Odchod ministrov za SaS koncom leta bol zrejme definitívnou bodkou za pomocou Orave a Horehroniu zo strany tejto vlády.
Možno si poviete, že „veď už je načase odstaviť tieto životné prostredie znehodnocujúce fabriky“. Prirodzene, všetci túžime po kvalitnejšom životnom prostredí. Či sa to však niekomu páči alebo nie, Slovalco je jedným z „najčistejších“ producentov hliníka na svete. Áno, náš slovenský hliník patrí medzi najčistejšie. EÚ povedala, že chce čistý hliník a tak tu investori postupne vybudovali tak unikátnu technológiu, že dnes môžeme povedať, že nikde inde na svete sa tak čistý hliník v zmysle ekologickej stopy nevyrába. S fabrikami produkujúcimi hliník v Číne alebo v Rusku sa ekologická stopa Slovalca nedá ani porovnať. Takže, alebo si budeme produkovať vlastný, drahý, ale čistý hliník, alebo budeme dovážať lacný, špinavý hliník zo zahraničia. A môžeme sa tváriť, že sa nás ekologická stopa jeho výroby netýka. Len potom lajkovať statusy Grety Thunberg veľký zmysel nedáva. Všetci si veľmi dobre pamätáme aj „tú kopu” pri Žiari nad Hronom. Podnik z vlastných zdrojov investoval desiatky miliónov do ekologizácie výroby a postupnej likvidácie tejto nebezpečnej pyramídy. Keď sa fabrika zavrie, tá kopa tam zostane. Raz sa však bude musieť odstrániť. To už ale bez vynaloženia verejných zdrojov nepôjde. A málo to stáť rozhodne nebude. Pri rýchlosti reakcií našich vlád k tomu navyše nemusí nikdy dôjsť. Niečo obdobné ako v Strážskom.
Čo s tým teraz? Prepusťme ľudí a poďme to celé zavrieť! Dve hladové doliny navyše, dve ekologické záťaže, ktoré bude nutné sanovať z verejných zdrojov. Prosím Vás, kto by takúto nepodstatnosť v ďalekej Bratislave riešil? Šofranko, Mizík, alebo Tabák? Určite nie. Východnejšie ako v Senci na kúpalisku ešte v živote neboli.
V záujme dôležitého regionálneho záujmu by sa vláda mala okamžite spamätať a pristúpiť k majetkovému prevzatiu oboch spoločností (áno, zrejme hovoríme o zoštátnení). Následne by mala okamžite zahájiť záchranu predmetných spoločností. Bezpodmienečne nutné je okamžite pristúpiť k úprave kalkulačných vzorcov pre výpočet cien elektrickej energie tak, aby sa koncové ceny energie pre veľkoodberateľov vyrovnali úrovni v okolitých krajinách. Druhá vec bude urýchlene zmeniť systém fungovania príspevkov a čerpaní z envirofondu a zvýšenie transparentnosti v systéme obstarávania emisných povoleniek. A samozrejme, veľmi dôležitá vec bude nastavenie systému pre funkčný nábor špičkového krízového manažmentu. Možno si poviete, že som zošalel. Že už len pojem „zoštátnenie“ nepatrí do slovníka členskej krajiny EÚ či OECD. Možno si poviete, že vziať čokoľvek PENTE by predstavovalo arbitráže s veľmi nepekným koncom pre túto krajinu. Nuž, dovoľte mi nesúhlasiť. Mám na to niekoľko dôvodov. Za prvé, každé zoštátnenie je odplatný proces! Teda ak majiteľom OFZ či Slovalca bude z verejných zdrojov zaplatené primerané plnenie tomu, v akom stave sa spoločnosti nachádzajú (čo v zásade nie je problém stanoviť), tak si myslím, že ani súčasní majitelia nebudú mať dôvod nesúhlasiť. Za druhé, bez pomoci z verejných zdrojov by tieto spoločnosti objektívne súčasnú situáciu neustáli, a teda došlo by k úplnému znehodnoteniu investície. Súhlasím s tým, že zoštátnenie je hraničný inštitút a nie je možné ho aplikovať na každú skrachovanú reštauráciu či autoservis. Ale v prípade OFZ a Slovalca sa bavíme o regionálne dôležitých podnikoch, s prijateľným stupňom environmentálnej stopy a so strategickým významnom z hľadiska napojenia na kľúčový priemysel krajiny.
Som presvedčený, že je spoločensky korektnejšie majetok najprv zoštátniť a až následne ho sanovať z verejných zdrojov. Je to určite korektnejšie ako dotovať chod stratovej environmentálnej záťaže z ktorej sú peniaze vyvádzané v sociálno-demokratickom alobale. Existuje viacero dôkazov, že tento inštitút sa dá použiť aj v civilizovanom svete.
Len prednedávnom francúzska vláda odsúhlasila zoštátnenie ikony EdF pričom jej akcie následne prudko vyleteli (inak povedané, majitelia to prijali s nadšením). Iste si mnohí spomínate aj na GM, ktorý svojho času zoštátnila americká vláda len preto, aby ho mohla následne sanovať. Po úspešnej záchrane tejto ikony amerického priemyslu vláda celý podnik odpredala a na celej transakcii samozrejme zarobila! Dá sa to!
Alebo môžete povedať, že „takto sa to nerobí, do psej matere!“ a ako v prípade Váhostavu zatiahnete záväzky kamarátov z verejných zdrojov.
