Sága nekompetentných hospodárskych rozhodnutí tejto vlády prípadom Slovenských elektrárni úspešne pokračuje.
Kto si myslel, že BREXIT bude tá najväčšia výzva tejto dekády, riadne sa mýlil. Ani sme sa nenazdali a túto „lokálnu“ tému hravo zatienila téma globálna. Pandémia COVID-19 výrazne narušila základné piliere globálneho obchodu, paralyzovala mnohé odvetvia. Akoby už toho nebolo dosť, krajinám celého sveta búcha na dvere inflácia gigantických rozmerov, silne podporená eskaláciou napätia na Ukrajine. Ceny mnohých komodít násobne prekonali tie najdramatickejšie scenáre a celé odvetvia uvrhli na pokraj kolapsu. Výrazne tiež zasiahli do politického diania v mnohých krajinách.
Dôsledky rastu cien vstupov výrazne cítiť aj na Slovensku. Občania ho pociťujú predovšetkým cez bežnú spotrebu, producenti najmä cez likvidačné ceny niektorých vstupov, štát a samospráva cez náklady na chod inštitúcií. Asi najmarkantnejším priamym dôsledkom vysokých cien vstupov je odstavenie viacerých, energeticky náročných spoločností.
V čase, keď by si energetické monopoly mali mädliť ruky z dodatočných ziskov, a EÚ by mala koordinovať zdaňovanie energetických monopolov, Slovenské elektrárne sa vďaka nekompetentnému rozhodnutiu vlády trasú o svoju budúcnosť.
Podľa hesla, že „Vždy lepší nejaký plán, ako žiadny“, parlament v utorok schváli záväzný núdzový scenár pre prípad nedostatku elektrickej energie. V reakcii na túto aktivitu ešte v nedeľu zvolal generálny riaditeľ Slovenských elektrárni stretnutie, na ktorom sa snažil vysvetliť riziká navrhovaného scenára. O čo teda v spomínanom „Pláne B“ ide?
Na úvod treba povedať, že tento scenár by sa mal aplikovať iba v prípade vyhlásenia mimoriadnej situácie v súvislosti s nedostatkom elektrickej energie. V prípade, že by takýto scenár nastal, Slovenské elektrárne, ako významný producent elektrickej energie, budú nútené prednostne dodávať vyrobenú energiu na tuzemský trh. Bez ohľadu na to, že vyrobená energia je už dávno predaná do zahraničia. Aplikácia takéhoto opatrenia v sebe skrýva hneď niekoľko úskalí.
V prvom rade je veľmi otázne, či takéto opatrenie nie je v rozpore so základnými pravidlami fungovania Európskej únie v oblasti voľného obchodu. Ak by aj nebolo, je otázne, či aplikácia takéhoto nariadenia nepovedie k spusteniu dominového efektu ochranárskych opatrení zo strany ostatných členských štátov. V takomto prípade sa bavíme o likvidácii hneď dvoch dôležitých pilierov na ktorých EÚ stojí. Prvým je voľný pohyb tovarov a služieb, druhým vzájomná solidarita.
Ak by sme pripustili, že Slovenské elektrárne, ako seriózny obchodný partner budú mať vôľu dodať svojim zákazníkom už zakontrahovaný výkon aj nad rámec tohto opatrenia, znamenalo by to pre Slovenské elektrárne nutnosť obstarania požadovanej kapacity na spotovom trhu. To by vyvolalo potrebu pohotovostného dlhu na úrovni 10 mld. EUR. Pri súčasnom zadlžení Slovenských elektrárni na úrovni takmer 5 mld. EUR podnik už teraz lavíruje na hrane financovateľnosti. Zvýšenie zadlženia o 300% by znamenalo automatický default súčasných financovaní a okamžitý bankrot spoločnosti. Nároky akcionárov Slovenských elektrární za poškodenie investície by zrejme násobne prevyšovali dlh vzniknutý prijatím tohto opatrenia. Potenciálnou alternatívou by bolo vystavenie štátnych záruk za dlhy vzniknuté týmto opatrením. Je však otázne, ako by sa k takémuto inštrumentu stavali financujúce banky, či, a za akých podmienok by boli ochotné akceptovať zmenené pravidlá.
Tak či onak, prijatím tohto opatrenia bude štát nútený skôr či neskôr na seba prevziať bremeno dlhu aj odškodnení v objeme jednotiek percent HDP. S ohľadom na to, že aktuálne zadlženie krajiny sa nachádza nad úrovňou tzv. dlhovej brzdy, je otázne, či prijatie takéhoto opatrenia je v súčasnosti vôbec možné.
Preložené do ľudskej reči. Ak by nastala mimoriadna situácia v súvislosti s nedostatkom elektrickej energie, vláda má riešenie. Nekompetentným krokom zlikviduje spoločnosť, ktorá za posledných päť rokov zaplatila štátu len na dani z príjmov bezmála 90 mil. EUR a poškodeným (tj. akcionárom, možno aj veriteľom a zmluvným partnerom) štát zaplatí sumy vo výškach niekoľkých percent HDP.
Je legitímnou povinnosťou štátu zabrániť kolapsu národného hospodárstva a ochrániť obyvateľstvo pred neúmerným zvyšovaním životných nákladov. Prijímané riešenia však musia spĺňať aspoň elementárne predpoklady racionality. Tie v prípade Slovalca, OFZ a teraz i Slovenských elektrárni evidentne chýbajú.
